Myšlienka kozmických plachetníc stále žije

Raketové pohony na pevné, či tekuté palivo majú výhodu vysokého ťahu, preto dokážu úspešne vynášať na obežnú dráhu aj veľké náklady. Horšie je to už pri cestách v medziplanetárnom priestore, kde je potrebné prekonať 2. kozmickú rýchlosť. Akcelerácia lode, ktorej veľkú časť hmotnosti tvorí náklad paliva, je problematická a drahá.

nanosail-d

Jedna z podôb vesmírnej plachetnice. Foto: NASA

Aj preto niektoré medziplanetárne sondy používajú iónové reaktívne motory, kde je prúd riedkej plazmy urýchľovaný v elektromagnetickom poli. Malá hmotnosť paliva tryskajúca veľkou rýchlosťou dokáže sonde udeliť síce malý ťah, ale počas dlhej doby, takže výsledná efektivita je vyššia v porovnaní s čisto chemickými motormi.

POZRITE SI: Páni opäť „zabíjajú“ Einsteina

Inú cestu pre vesmírne cestovanie predstavujú takzvané slnečné plachetnice. Vesmírnu loď poháňanú slnečným vetrom, resp. tlakom slnečného žiarenia, predpovedal už legendárny astronóm Carl Sagan.

O niekoľko desaťročí neskôr sa jeho projekt zrejme stane realitou. Spoločnosť Planetary Society, ktorej zakladateľom bol práve Sagan, plánuje prvý skúšobný let solárneho vesmírneho plavidla LightSail na 20. mája.

lightsail-graf

Tento počiatočný test má odhaliť, či plavidlo dokáže úspešne rozvinúť svoje štyri plachty z Mylaru. Nebude to zatiaľ dostatočne vysoko na obežnej dráhe, aby sa loď mohla pohybovať pomocou energie Slnka, ale experiment by mal pripraviť cestu pre plnohodnotnú skúšku plachtenia v apríli 2016.

Toto však nie je prvý prípad testovania vesmírnej plachetnice. Prím držia Japonci. Japonská vesmírna agentúra JAXA v júli 2010 vypustila sondu IKAROS a úspešne otestovala nielen jej pohon, ale aj riadenie pomocou natáčania plachty. Išlo však o malú sondu, deklarovanú ako „solárny šarkan“. V januári na nízkej obežnej dráhe otestovala solárnu plachetnicu NanoSail-D aj americká NASA.

bill-nye

CEO spoločnosti Planetary Society Bill Nye.

LightSail by však mohla byť dôležitá pre budúcnosť cestovanie vesmírom najmä preto, že posúva technológiu solárneho plachtenia smerom k súkromným spoločnostiam. Celý program je relatívne veľmi lacný, keďže ušetrí obrovské náklady na drahé motory a kozmické palivo.

Stojí len 4,5 milióna dolárov, čo je v porovnaní s typickým kozmickým rozpočtom len bagateľ. Ak sa tento druh pohonu osvedčí, mohol by otvoriť cestu k výskumu vesmíru v rámci slnečnej sústavy pre mnoho nových organizácií.

Pohon síce pravdepodobne nie je vhodný pre dopravu ľudskej posádky napríklad na Mars, ale dal by sa výhodne využiť pri vedeckých sondách pri výskume planét. Ale vo vede platí rovnako ako v politike: „Nikdy nehovor nikdy!“

Foto: Planetary Society, NASA

Komentáre k článku