Ján Lunter ml. – Najlepšia biometria na svete vzniká na Slovensku

ZDROJ | Peter Frolo

Keď ešte ako študent uspel v medzinárodnej súťaži so svojim algoritmom na rozpoznávanie odtlačkov prstov, tak okamžite dostal lukratívnu pracovnú ponuku, no namiesto dobrého zamestnania sa rozhodol založiť vlastnú firmu. Odvtedy uplynulo 15 rokov a dnes patrí jeho Innovatrics medzi svetovú špičku v oblasti biometrie, spracúva biometrické dáta stoviek miliónov ľudí na celom svete a svoju technológiu dodáva aj americkej armáde. Ján Lunter ml. nám v exkluzívnom rozhovore porozprával o ceste od študentského startupu k firme s globálnym dosahom, o tom, ako biometria pomáha zlepšovať medziľudské vzťahy v Afrike, ale aj o tom, prečo považuje za výhodnejšie rásť bez investorov. 

Prečítajte si aj ďalšie inšpiratívne rozhovory so Slovákmi v technológiách.

ZDROJ | Peter Frolo

Príbeh vašej firmy začal v Paríži, kde ste študovali rozpoznávanie obrazu. Prečo ste si vybrali práve túto oblasť a prečo práve toto mesto?

Išlo to dosť prirodzene. Študoval som v Banskej Bystrici na bilingválnom gymnáziu J.G. Tajovského a prírodovedné predmety tu boli vo francúzskom jazyku. Môj profesor matematiky ma presvedčil, aby som išiel na rovnakú školu, kde študoval aj on. Mal som cieľ ísť študovať do zahraničia, a zároveň som mal veľmi blízko k algoritmom.

Na Slovensku je veľmi dobrá iniciatíva – Korešpondenčný seminár z programovania, ktorý organizujú študenti MFF UK pre stredoškolákov. A práve to ma ešte viac nakoplo k teoretickej informatike a algoritmike. Vo Francúzsku som viac študoval matematiku a fyziku, ale vždy som mal blízko k počítačom a chcel som sa k tomu vrátiť. Rozpoznávanie obrazu bol práve taký pekný mix  matematiky, sčasti fyziky a programovania. To ma bavilo.

A potom sa vám dostal do rúk skener odtlačkov prstov…

Áno, na škole sme mali skener. Keď som ho prvýkrát skúšal, tak som mal asi vlhký prst, a preto nerozoznal môj odtlačok. Začal som sa s tým hrať. Ako výstup som dostal obrázok v rozlíšení 300 x 300 pixlov. Vtedy som ešte nevedel veľa o spracovaní obrazu, v podstate som sa k tomu týmto dostal.

„Videl som, ako vyzerajú fotografie odtlačkov prstov a uvedomil som si, že počítač tieto snímky nevyhodnotí ako jednotky a nuly a neposkytne jednoznačnú informáciu.” povedali ste v jednom rozhovore. Ako vtedy počítače identifikovali odtlačky?

V tej dobe sa obraz spracovával úplne inak. Dnes sa už na všetko používajú neurónové siete, predtým ľudia viac rozumeli tomu, čo počítač vlastne robí, používali sa rôzne matematické transformácie a podobne. Odtlačok prsta nie je pre človeka taká jednoznačná informácia, ako text. Dva reťazce textu sa dajú porovnať znak po znaku a je veľmi jednoduché prísť s postupom, ktorý vám povie, či máte rovnaký text.

Pri odtlačku prsta, alebo fotke tváre to nie je také jednoduché, pretože fotografia sa bude vždy na niektorých miestach líšiť. Ak niekde silnejšie pritlačím prst, tak tá plocha bude tmavšia, alebo ak otočím prst o 90°, tak odtlačok vyzerá úplne inak. Človek si to vie v hlave automaticky otočiť, ale počítač nie. Všetky tieto postupy ho treba naučiť. 

Váš vtedy len školský projekt uspel na súťaži v Taliansku a kanadská firma vám ponúkla prácu. Namiesto toho ste im vy ponúkli, že si môžu kúpiť licenciu na váš softvér a získali ste tak prvú zákazku. Prečo ste sa rozhodli pre vlastné podnikanie, namiesto komfortného zamestnania vo veľkej firme?

Tú súťaž organizovala univerzita v Bologni a prihlásil som sa so svojím riešením ako nezávislý vývojár. V závislosti od kategórie som sa umiestnil od prvého do tretieho miesta, teda naozaj na popredných priečkach. To mi dodalo sebadôveru, že moje riešenie vie byť konkurencieschopné aj v porovnaní s tými najlepšími firmami, ktoré v tejto oblasti existujú. Videl som, že moja technológia je dobrá a chcel som s tým niečo skúsiť.

Keď to spätne hodnotím, tak začať podnikať bolo pre mňa relatívne prirodzené rozhodnutie, keďže som doma zažil vznik našej rodinnej firmy, ktorá vyrástla z garáže až na firmu so sto ľuďmi. Preto som sa podnikania neobával. Cieľom väčšiny mojich spolužiakov bolo zamestnať sa vo veľkej firme, mať tam dobrý plat, dobré postavenie, ale mňa to veľmi nelákalo. Možno to bolo aj tým, že podnikanie máme v rodine, môj otec podniká, svojím spôsobom podnikal aj starý otec, aj keď to bolo za komunizmu obmedzené. 

ZDROJ | Peter Frolo

Svoju firmu ste založili vo Francúzsku s dvomi spoločníkmi, z ktorých jeden bol profesor z vašej univerzity. Je tam bežné, že sa pedagógovia stávajú spoločníkmi v študentských startupoch?

Bola to skôr výnimka. Profesor bol už na sklonku kariéry a hľadal niečo, čomu by sa ešte mohol venovať. 

Ten z firmy odišiel, keď ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko. Stálo za to vracať sa domov aj za cenu, že stratíte špičkového odborníka?

Vo firme sme boli dvaja mladí chalani a jeden starší profesor. Pomerne rýchlo sme zistili, že to trochu ináč vnímame a spôsobovalo to isté problémy. Akoby sme išli rôznymi rýchlosťami, kým my mladí sme makali 16 hodín denne, tak profesor menej. Videli sme, že to pôvodné nastavenie nie úplne fungovalo, aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme našu spoluprácu prehodnotili, vrátili sme sa na Slovensko a zostali sme dvaja spoločníci.

Prvými naozaj veľkými zákazkami pre Innovatrics boli projekty pre vlády v rôznych rozvojových krajinách. Ako sa tam využíval váš softvér?

Dosť veľa projektov sme robili s jednou juhoafrickou firmou. My sme im dodávali technológiu a oni ju potom používali pri rôznych projektoch ako vydávanie občianskych a vodičských preukazov, alebo aj pri voľbách. Rozvojové krajiny často ani nevedia, koľko majú obyvateľov, nemajú ich nijako identifikovaných, preto pri registrácii obyvateľov počas volieb používajú odtlačky prstov. Vďaka tomu vedia zabezpečiť, že jeden človek nebude zaregistrovaný viackrát a nebude môcť viackrát voliť.

V afrických krajinách majú voľby veľmi veľkú vážnosť, preto je dôležité proces registrácie obyvateľov správne poňať. Predpokladám, že u nás asi nie je problém vygenerovať zoznam voličov na základe dát, ktorými disponujú štátne inštitúcie, v afrických krajinách také niečo neexistuje, preto je práve biometria dobrým spôsobom, ako dodať dôveru k tým dátam.

Boli sme aj pri tom, keď prezident Ghany použil naše zariadenie, ktoré vzniklo vo Vlkanovej. 

Pri máloktorom procese je motivácia ovplyvňovať výsledok väčšia, ako pri voľbách. Stretli ste sa s tým, že by chceli nejako obísť váš systém? 

Nestretli sme sa s takým niečím. Naša technológia je len jednou z viacerých vecí a to, že sa niekde pri voľbách používajú odtlačky prstov, ešte neznamená, že tie voľby sú korektné. Je tam asi viac možností, ako voľby ovplyvniť. Odtlačky prstov sa nepoužívajú v deň volieb, ale zbierajú sa vopred, preto je stále dôležité, aby tam boli nejakí pozorovatelia.

Ak aj vznikali nejaké problémy, tak to bolo v dôsledku dezorganizácie obyvateľov. V Afrike sa často stávalo, že keď sa v nejakej lokalite registrovali obyvatelia, tak sa zapojili aj tí, ktorí tam boli len na návšteve. Niečo sa tam dialo, tak sa prišli pozrieť a nechali si zaregistrovať aj svoje odtlačky prstov. Toto sa stávalo častejšie, než to, že by sa niekto zámerne snažil zaregistrovať do volieb viackrát. 

Zúčastňovali ste sa osobne registrácie obyvateľov v rozvojových krajinách, kde používali vašu technológiu?

Prvý projekt, kde sme boli naozaj fyzicky pri tom, bol v Ghane. Tam sa náš systém použil pri tvorbe pasov, spolupracovali sme s veľkou lokálnou tlačiarňou, ktorá tlačila pasy. Našu technológiu si kúpili, aby svojim pasom dodali dôveryhodnosť, aby ich čo najlepšie akceptoval okolitý svet. Vďaka biometrickým dátam sú pasy zabezpečené a nie je také jednoduché dosiahnuť to, aby mal niekto na jedno meno viac pasov.

Vtedy sme boli naozaj blízko celého procesu, radili sme im a boli sme aj pri tom, keď prezident Ghany použil naše zariadenie, ktoré vzniklo vo Vlkanovej. Bola to taká kovová skrinka, ktorá obsahovala dva skenery odtlačkov prstov pri sebe, trochu improvizácia, ale výborne to poslúžilo v daných podmienkach. 

ZDROJ | Peter Frolo

Stávalo sa vám, že ste pri nasadení priamo v teréne prišli na to, že vaše riešenie funguje trochu inak, ako ste si pôvodne predstavovali a plánovali?

Človek dostane vždy veľa nápadov, keď vidí použitie svojej technológie v praxi. Ja  mám veľmi rád, keď môžem ísť za klientom, aby som videl, ako našu technológiu používa. Často sa mi však stáva, že ma začne hnevať ako je to ešte neefektívne. Ani nie samotná technológia rozpoznávania odtlačkov, ale skôr spôsob akým sa naša technológia používa. Ako firma rástla, tak sa posúvala od úzko špecializovanej technológie ku komplexnejším riešeniam. Keď sme potom videli, ako tieto riešenia používajú naši partneri, tak sme prišli na to, že častokrát opakujú podobný druh chýb. Preto sme im začali ešte viac pomáhať, začali sme pravidelne robiť tréningy pre našich partnerov. To sme dovtedy nerobili, pretože sme predpokladali, že naši partneri budú vedieť technológiu od nás používať. 

Pre nás bola biometria jednoduchá vec, no neskôr sme si uvedomili, že je to pomerne zložitá doména, ktorá súvisí so štatistikou, s matematikou, s chybovosťou. Biometria nefunguje na 100 % a vyskytujú sa pri nej dva druhy chýb – false accept a false reject. Falošná akceptácia spôsobuje napríklad to, že otvorím dvere a dám prístup niekomu, kto by ho dostať nemal a falošné odmietnutie zase naopak odmietne poskytnúť prístup niekomu, kto je v systéme regulérne zaregistrovaný. Napríklad pri tom spomínanom vydávaní pasov tieto chyby môžu spôsobiť to, že niekomu nie je možné vydať pas, pretože je zle nastavený biometrický systém a myslí si, že sa daný človek s niekým veľmi podobá. To sú veľmi nepríjemné chyby, ktoré dôveru biometrického systému veľmi znižujú, preto je dôležité všetko správne nastaviť. 

V nejakej forme je náš systém asi v každej krajine na svete. Náš najväčší projekt je Indonézia, kde máme 180 miliónov registrovaných obyvateľov. 

Robíte to aj dnes, že ste fyzicky prítomný pri nasadzovaní svojich technológií? 

Veľmi často sme prítomní pri nasadení, v niektorých krajinách máme nonstop svojich ľudí a zabezpečujeme podporu. Náš systém používa napríklad Saudská Arábia pri kontrole hraníc. V čase, keď idú pútnici do Mekky, tak počet ľudí prechádzajúcich cez hranice enormne narastie a náš systém musí fungovať nepretržite.

Stačí krátky, päťminútový výpadok a rady ľudí na hranici nepredstaviteľne narastajú, preto tam máme nonstop svojho človeka. Ale na druhej strane je veľa projektov, ktorých sa zúčastňujeme cez systémových integrátorov. Vtedy do toho až tak nevidíme a know-how máme len sprostredkovane. Nedávno sme organizovali svoju prvú konferenciu Biocon, kde sme pozvali našich partnerov a navzájom sme si odovzdávali know-how. Bolo zaujímavé vidieť, ako človek z Panamy radí človeku z Indonézie, ako by mohol vylepšiť svoj systém. 

V koľkých krajinách máte aktuálne nasadený svoj softvér?

V nejakej forme je náš systém asi v každej krajine na svete. Napríklad v Číne spolupracujeme s výrobcom technológie na otváranie dverí, ktorý používa výhradne náš softvér a svoje produkty predáva do celého sveta. Potom je dosť krajín, kde sme robili väčšie projekty a zaregistrovali sme milióny ľudí. Náš najväčší projekt je Indonézia, kde máme 180 miliónov registrovaných obyvateľov. 

Ako je to s dátami? Máte k nim prístup?

Tie dáta sú veľmi citlivé. Nikdy preto nejdú do žiadneho cloudu, je to zväčša uložené v privátnej sieti mimo internetu a dáta vlastní vláda danej krajiny. Často fungujeme takým spôsobom, že náš softvér ani len  neukladá pôvodné obrazové dáta, ale len ich digitálne modely – šablóny, takzvané templaty.. Dostaneme prístup do nejakej databázy, nad ňou pracujeme, ale oni to kontrolujú. To sú naozaj veľmi citlivé záležitosti. 

Kto niekedy cestoval do USA, ten si už prešiel procesom snímania odtlačkov a je to pomerne nepríjemný úkon. Je z hľadiska rozpoznávania obrazu problém, keď je človek nervózny a potia sa mu ruky? 

Dokonca aj počasie vie zohrať istú rolu. V začiatkoch biometrie boli napríklad suché prsty vážnou výzvou pre mnoho skenerov. Ak mal niekto suchý prst, tak musel veľmi silno tlačiť, aby tam niečo bolo vidno. Rovnako problém je, aj keď priame slnko svieti na skener odtlačkov. Ale záleží od technológie, sú optické skenery, kapacitné skenery, v smartfónoch sa niekedy používajú ultrazvukové skenery. Tých možností je veľa a každá má nejaké slabiny. Niekedy to vie byť až úsmevné. 

Pri registrácii obyvateľov v Guinei mali miestni v jednej lokalite poveru, podľa ktorej keď je niekto s niekým pohádaný, tak sa mení na ducha. A duchovia nemajú odtlačky. Tým ľuďom, ktorých skener nezaregistroval, hovoril operátor, že sú určite  s niekým pohádaní. Nech idú domov, uzmieria sa a skúsia registráciu na ďalší deň. A ono to fungovalo. Pretože keď prišli na ďalší deň, tak bolo trochu iné počasie a už to zrazu išlo a všetci boli spokojní. Takto biometria prispela k zlepšeniu medziľudských vzťahov.

Tá variabilita odtlačkov je naozaj neuveriteľná, mohli by sme spomenúť kožné choroby, alebo ľudí, ktorí jednoducho nemajú žiadne odtlačky. Napríklad veľa ľudí má veľmi pekne definované papilárne línie, až tak, že sa dajú obkresliť ceruzkou, ale videl som také prsty, kde to jednoducho nie je. V tej chvíli sa matematický model, ktorý sa orientuje podľa papilárnych línií, nemá o čo oprieť a celé to funguje výrazne horšie. 

ZDROJ | Peter Frolo

Používate odtlačok prsta na odomykanie telefónu, alebo na prístup ku cloudovým službám?

Používam ho na prístup k rôznym záležitostiam. Asi viac kvôli komfortu, než kvôli bezpečnosti. Viem, že ľudia zameraní na bezpečnosť majú často výhrady k použitiu odtlačkov. Na druhej strane získať niekoho odtlačok nie je veľmi zložité. Je to niečo podobné, ako fotografia tváre. Môžete ju nájsť na internete, alebo človeka odfotiť, ani o tom nemusí vedieť, preto považovať dnes fotografiu za súkromnú informáciu je  nereálne. To isté platí o odtlačku prsta.

V tomto kontexte sa nedávno stala zaujímavá vec. Jan Krissler, nemecký hacker s prezývkou Starbug, na konferencii Chaos Computer Club získal odtlačky prstov nemeckej ministerky obrany len tak, že na tlačovke odfotil jej prsty. Je reálne možné použiť takto získané biometrické dáta?

Áno je. Chce to naozaj dobrý zoom a dobré svetelné podmienky. Dnes existujú skenery, ktoré dokážu z niekoľkých metrov odfotiť vašu dúhovku a podobná technológia sa dá použiť aj na odtlačky. Fotografovanie odtlačkov sa pri štandardných riešeniach v praxi nepoužíva, pretože ľuďom klasický skener neprekáža. Navyše priloženie prsta na skener môže byť vnímané aj ako gesto poskytnutia súhlasu. Ale asi by sa dal skonštruovať skener, na ktorý z dvoch metrov zamávate a on rozpozná vaše odtlačky. Teda verím tomu, že to ide tak, ako to urobil nemecký hacker, a preto odtlačok prsta nemožno považovať za nejaký súkromný údaj.

S nástupom neurónových sietí a deep learningu sa za posledných päť rokov presnosť rozpoznávania tvárí asi 20-násobne zlepšila.

Svoje portfólio ste rozšírili o face recognition. Dá sa nejako jednoducho vysvetliť technologický rozdiel medzi rozpoznávaním odtlačkov a snímaním tvárí? 

Základný rozdiel je v tom, že tváre dokáže rozpoznať aj iný človek, odtlačky rozpozná len špecialista. Veľký rozdiel je aj v použiteľnosti, pretože skener na odtlačky je pomerne vzácna vec, no skener na tváre, teda kamera, stojí 1-2 doláre a je ich veľa.

Akú presnosť viete dosiahnuť pri rozpoznávaní tváre?

V rozpoznávaní tvárí sa technológia veľmi posunula. Keď sme v roku 2004 začínali, tak tváre boli modalita, ktorá sa skúmala, ale nikto to nebral veľmi vážne, pretože chybovosť sa pohybovala v desiatkach percent. To znamená, že 20 percent ľudí by muselo použiť kľúč namiesto toho, aby im systém otvoril dvere. Takisto by hrozilo, že tie dvere otvorí aj niekomu cudziemu len preto, lebo sa trochu podobá na majiteľa. Preto to bolo nepoužiteľné.

No s nástupom neurónových sietí a deep learningu sa za posledných päť rokov presnosť rozpoznávania tvárí asi 20-násobne zlepšila. Dnes tie najlepšie systémy prekonávajú v rozpoznávaní tvárí schopnosti človeka. Povedzme, že väčšina z nás je schopná pomerne bezpečne rozpoznať jedného človeka z tisíc bez toho, aby hrozila zámena. Rovnako už dnes dokáže fungovať aj softvér. Stále však majú na presnosť rozpoznávania vplyv také faktory, ako je vzdialenosť, kvalita kamery, alebo svetlo. Akonáhle je k dispozícii kvalitný záber, tak presnosť rozpoznávania tváre je podobná, ako presnosť pri rozpoznávaní odtlačku prsta. Vďaka tomu dokážem spoľahlivo rozpoznať jedného človeka z tisíc.

Takže už je to použiteľné ako spoľahlivé riešenie pre firemné účely, kde do nejakých priestorov vstupujú stovky až tisíce ľudí?

Určite áno, tam je tá presnosť dobrá. Chyba bude pod jedným percentom. Výhoda rozpoznávania tváre je aj taká, že presnosť systému vieme ovplyvniť. Napríklad na chvíľu zastanem pred kamerou, aby som eliminoval efekt rozmazania, teda viem tomu systému pomôcť, aby ma rozpoznal. Rovnako mu v tom viem zabrániť, ak si dám šiltovku do tváre.

V apríli 2019 ste zvíťazili v teste americkej vládnej agentúry pre normy a technológie (NIST) v kategórii Wild images. Vedeli by ste tento výsledok prirovnať k nejakej športovej súťaži, aby sme mali lepšiu predstavu, aký významný úspech to je?

Pre tvárovú biometriu je to olympiáda. Počet zúčastnených bol 50-60, takže je to veľmi exotický šport, kde súťaží málo tímov.

Čo presne znamená kategória Wild images?

Ide o fotografie, ktoré nie sú veľmi kontrolované. Môže tam byť selfíčko, kedy je tvár zachytená z bočnej strany, môžu tam byť zábery vytvorené z väčšej diaľky, boli tam napríklad zábery lyžiarov s helmou. Je to veľmi náročná kategória. Rozpoznávanie je omnoho náročnejšie, ako pri štandardnej kvalite, čo sú fotky vytvorené podľa normy pre pasové fotografie. 

Začínali ste s odtlačkami prstov, dnes viete pomerne spoľahlivo rozpoznávať tváre. Aká ďalšia oblasť biometrie sa v dohľadnej dobe podobne rozšíri?

Pri smartfónoch to smeruje k tomu, že telefón overuje vašu identitu bez toho, aby ste o tom vedeli. Niekedy vás požiada o PIN kód, lebo už dlho nevidel váš odtlačok prsta. Trend je taký, že toto všetko sa bude diať na pozadí a skener odtlačkov bude po celej ploche displeja. Tým, ako budete prirodzene používať telefón, tak jeho systém bude overovať, či ste to vy. Keď na displeji rozpozná iný prst, ktorý predtým nevidel, tak sa telefón zablokuje.

Bude to teda posun k multimodálnej biometrii, kde sa kombinuje viacero modalít, kde sa môžu sledovať aj také veci, ako spôsob, ktorým držíte mobilný telefón a keď ho uchopíte nejako inak, tak to bude vyhodnotené ako podozrivé a bude od vás žiadať nejaký identifikátor.  Vďaka množstvu rôznych senzorov v smartfónoch bude možné analyzovať napríklad aj spôsob vašej chôdze. Keď pohybové senzory vyhodnotia, že telefón zrazu zrýchlil, tak to môže znamenať, že vám ho niekto vytrhol z ruky a uteká preč. Napriek tomu, že ste ho nestihli zablokovať, tak sa zablokuje sám.

Celé to smeruje ku veľkému komfortu, vaša identita bude neustále overovaná, len o tom vôbec nebudete vedieť. Spolu s vyšším komfortom tak získame aj vyššiu bezpečnosť. Je to podobné, ako s tvárovou biometriou. Keď dnes prechádzate letiskom, tak neviete, koľkokrát bola vaša identita skontrolovaná tvárovou biometriou. 

ZDROJ | Peter Frolo

Používa sa dnes už bežne tvárová biometria na letiskách?

Áno. Nemajú to všetky letiská, ale mnohé áno. Sú tam nejaké kontrolné body, kde vás zosníma kamera a porovná vás so zoznamom hľadaných osôb napríklad. Bez toho, aby ste o tom vedeli. 

Pre americkú armádu ste dodávali systém na identifikáciu osôb v teréne. Čo všetko dokáže a ako funguje?

Je to dedikované zariadenie podobné smartfónu, dokáže zosnímať fotku, alebo prst. V praxi sú v jednom zariadení uložené údaje desiatok tisíc osôb. Armády dnes už nefungujú tak, že niekam prídu, niečo dobyjú a koniec. Dané územia aj istú dobu spravujú a bojujú proti terorizmu. Ak sa niekde objaví podozrivý človek, tak jednoducho pomocou tohto zariadenia ho viem zaregistrovať a overiť, či sa ten istý človek neobjavil niekde inde, pri nejakej inej základni a viem si tak vyhodnotiť riziko, ktoré daná osoba predstavuje. 

Z tváre vieme rozpoznať či je to muž, alebo žena s rovnakou pravdepodobnosťou, ako keď sa to snaží rozlíšiť človek. Vieme odhadnúť aj vek. 

Softvér iFace ste predstavili ako revolúciu v biometrii tváre. Čo dnes dokážete z ľudskej tváre prečítať?

Venujeme sa hlavne rozpoznávaniu tvárí. Teda dokážeme zistiť, či ste to vy, alebo či ste to vy podľa vašej desať rokov starej fotky. To je ten prípad, keď si pomocou tvárovej biometrie otvárate účet v banke, no máte pár rokov starý občiansky preukaz. Ten systém musí vedieť predvídať, ako sa bude vaša podoba meniť. Ďalej vieme vyhodnotiť, či sa pozeráte do kamery, nájsť osemnásť identifikačných bodov na tvári, ako sú kútiky očí, úst, špičku nosa, koreň nosa, polohu zreničky.

Viete rozlíšiť pohlavie?

Áno, vieme určiť, či je to muž, alebo žena s rovnakou pravdepodobnosťou, ako keď sa to snaží rozlíšiť človek. Vieme odhadnúť aj vek. 

Je možné pomocou biometrie rozpoznať emócie človeka?

To je dosť rozporuplná téma. Veľmi ťažko sa vyhodnocuje presnosť takýchto systémov, pretože testovacie databázy sú častokrát hrané. Človek sedí na stoličke a povedia mu, teraz buďte smutný. Niekto je lepší herec, niekto horší. Softvér sa možno podľa týchto dát naučí rozpoznávať isté emócie, no tie potom v praxi vyzerajú úplne ináč.

Myslím si napríklad, že nervozitu, alebo stres viem lepšie vyhodnotiť z videa, než zo statickej fotky. Dnešné systémy ešte nie sú tak ďaleko, aby vedeli s dobrou pravdepodobnosťou rozlíšiť, či je človek nervózny, alebo nie. Sú síce výrobcovia, ktorí tvrdia, že ich systémy vedia rozpoznať viacero emócií, no ja som v tomto trošku skeptický. Ani  americký NIST nemeria presnosť algoritmov na rozpoznávanie emócií. 

Váš Digital Onboarding Toolkit využíva už aj slovenská Tatra banka, ktorá na základe tvárovej biometrie umožňuje otvoriť si účet, alebo požiadať o úver. Ako sa im to osvedčilo? 

Tatra banke to umožnilo otvoriť veľa nových účtov. Viac ako 50 % ľudí dnes preferuje otvorenie účtu bez toho, aby išli do pobočky.

V Brne máte vývojové centrum, ktoré sa zaoberá aj umelou inteligenciou, vy sám ste tento odbor študovali.  V čom konkrétne vám AI pomáha pri biometrii? 

V dobe, keď som študoval, sa umelá inteligencia volala machine learning. Pri rozpoznávaní nepoužívame presné štatistické metódy, ktoré by boli založené na presnom vzorci, kde na konci dostanem odpoveď áno, alebo nie. Používajú sa soft metódy, ktoré využívajú rôzne pravdepodobnostné modely a tie dokážu rozhodnúť, či ide, alebo nejde o nejakého človeka.

Nesnažíme sa vyvinúť orwellovský systém, ktorý by zbieral dáta zo stoviek kamier, porovnával ich a neustále by človeka v rámci mesta identifikoval. Toto je už pre mňa veľký zásah do súkromia. 

Keď dnes používate pri rozpoznávaní tvárí umelú inteligenciu, viete, čo všetko vplýva na jej rozhodnutie, alebo aké aspekty majú váhu?

Parametrov neurónovej siete sú desiatky miliónov, teda máme desiatky miliónov váh, ktoré sa vyhodnocujú. Keď vaša fotka postupne prechádza cez neurónovú sieť, tak jej prvé vrstvy vidia len nejaké obrysy a výrazné body, hlbšie vrstvy neurónovej siete sú citlivé na regióny ako oko, ústa, nos a finálne vrstvy sa budú silno aktivovať, keď to budete práve vy a nie niekto iný.

Existujú metódy, ktoré vedia rozpoznať, ktorá vrstva neurónovej siete na čo reaguje, vďaka čomu ju vieme spätne rozpitvať. Je to veľmi zaujímavé aj z pohľadu hľadania chýb, aby sme vedeli nájsť slepé miesta danej siete. Neurónovú sieť viem podrobiť testom, pomocou ktorých zistím jej slabiny a následne ju dokážem upraviť, zmeniť jej architektúru, dodať jej viac dát, aby dokázala rozoznať veci, ktoré boli dovtedy pre ňu neviditeľné.

Boli prípady, že systémy rozpoznávania tváre nerozpoznávali černochov. Častokrát to bolo len preto, lebo v databázach, ktoré neurónová sieť využívala na učenie, bola zastúpená primárne indoeurópska rasa. Keď zistím takéto slepé miesto, tak neurónovú sieť viem doučiť. 

Je AI podľa vás pre ľudstvo hrozba, alebo príležitosť?

Umelá inteligencia je dnes široký pojem, ktorý sa používa rôznymi spôsobmi. Je ťažké sa vôbec zhodnúť v tom, čo je umelá inteligencia a čo už nie je. Skoro všetko už dnes má v sebe umelú inteligenciu, pritom častokrát sú to pomerne jednoduché neurónové siete. Teda nie je to taká umelá inteligencia, ktorá by prešla Turingovým testom. Aj náš algoritmus používa nejakú formu umelej inteligencie, nemyslím si však, že by čokoľvek zmohol v teste inteligencie. Vie rozpoznávať tváre a to je všetko. Ak by sme hovorili o všeobecnej umelej inteligencii, tak si myslím, že to bude niečo, čo nás posunie ďalej.

Predovšetkým bude to úplne iná inteligencia, ako tá ľudská. Človek je veľmi obmedzený tým, aké vstupy a aké senzory vlastne má a na čo je citlivý. Je neuveriteľné, ako je to nastavené, napríklad v rozpoznávaní obrazu je človek veľmi silný, ale málokto z nás vie nejako spontánne derivovať, alebo počítať v zlomku sekundy nejaké zložitejšie matematické vzorce. Počítač to však zvláda prirodzene, lebo je tak nastavený a sú preňho ťažké iné úkony, ktoré naopak človek zvláda. Neurónové siete túto priepasť trochu zmenšujú, ale stále vnímame veci inak, ako počítače. Preto si myslím, že tieto inteligencie budú dosť rozdielne a mohli by sa dobre dopĺňať.

Je pre vás osobne dôležité, ako a kým je využívaná vaša technológia?

Riešime to tak, že sú niektoré domény, ktorým sa vyhýbame a nechceme v nich byť, lebo mne ani ľuďom vo firme to nie je sympatické. Myslíme si, že je to cez hranu. Napríklad sa nesnažíme vyvinúť orwellovský systém, ktorý by zbieral dáta zo stoviek kamier, porovnával ich a neustále by človeka v rámci mesta identifikoval. Toto je už pre mňa veľký zásah do súkromia. Sústredíme sa na oblasti, kde biometria podnecuje dôveru, zlepšuje veci, ktoré nefungujú a zvyšuje komfort. Pretože odblokovanie smartfónu, alebo odomykanie dverí odtlačkom prsta je predovšetkým o komforte. 

Existuje dnes technológia, pomocou ktorej by bolo možné napríklad nasnímať s použitím dronu dav počas demonštrácií a identifikovať ľudí, ktorí sa tam nachádzajú? 

Myslím si, že je to reálne dosť veľký problém. Predovšetkým dron sníma ľudí z výšky, teda nevidím človeka profilovo. Navyše, keď si uvedomíte, že staticky umiestnený teleskopický objektív má dnes problém kvalitne nasnímať tvár človeka na vzdialenosť väčšiu ako 200-300 metrov, tak ten dron by musel lietať ľuďom priamo pred tvárami. Stačil by jeden kameň a dolietal by. Takéto riešenie je ešte stále trochu sci-fi. Podobne ako scény z filmov, kde pomocou záberov z družice rozpoznajú človeka. Na toto si ešte počkáme.

ZDROJ | Peter Frolo

Ja ako autor algoritmu by som vedel spraviť samého seba neviditeľným pre veľké množstvo kamier. Otázne je, ako dokážem, či som také niečo neurobil a kto to overí. 

Keď sme pri tých scénach z filmov, hrozí podľa vás v dohľadnej budúcnosti, že bude možné identifikovať ľudí v reálnom čase tak, ako prechádzajú verejným priestorom?

Ak tých kamier bude veľa a systém v pozadí si bude vedieť odovzdávať jednotlivých ľudí, tak to pôjde. V Číne je toto realitou už dnes, oni takýto systém majú a Číňanom sa to dokonca páči.

Tu už hovoríme o totálnej kontrole ľudí. Vy nemáte obavy z toho, čo môže biometria v budúcnosti priniesť?

Takéto plošné použitie biometrie dáva do rúk nové možnosti. Dnes existujú podobné systémy na monitorovanie EČ áut. Keď zadá americký policajt do systému EČ auta, tak uvidí, kde sa kedy nachádzalo. S tvárami to zatiaľ takto nemajú, ale asi si vie každý predstaviť, ako by to mohlo fungovať. Je to však regulované. Záznamy EČ musia po nejakej dobe vymazať, každý prístup do systému je zaznamenaný. Preto bude záležať od konkrétnej krajiny, akým spôsobom to celé nastaví. 

Niekde som čítal, že ľudstvo príde o slobodu pre svoju túžbu po komforte a nie pre snahu o kontrolu ľudí.

Asi áno. Je to paradox, ale keby ste pred pätnástimi rokmi povedali, že ľudia budú dobrovoľne dávať fotografie svojho súkromia na internet, tak by tomu málokto veril. A dnes to robíme. Dobrovoľne sme sa zriekli súkromia a niečo iné považujeme za dôležitejšie. Pre mňa bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako to funguje v Číne, v niektorých mestách majú systém, ktorý rozpoznáva ľudí pohybujúcich sa po ulici. Keď prezentovali jeho možnosti, tak na veľkých monitoroch zobrazovali fotografie náhodne rozpoznaných osôb spolu s ich menom. U nás by boli ľudia z toho asi dosť vydesení, ale keď sa Číňania videli na monitoroch, tak začali tlieskať, že aký dobrý systém. Biometria prináša veľa pozitívneho, ale áno, existujú aj hrozby a treba o nich uvažovať a skúmať ich. 

Zaujímavé však je, že prípadov zneužitia biometrie veľa nie je. Počul som o prípade, že v Japonsku vraj niekomu odsekli prst a vybrali peniaze z jeho účtu. Na druhej strane sú bankomaty nastavené tak, že vám vydajú len nejakú obmedzenú sumu a keby sa to dialo príliš často, tak tam viem dať skener, ktorý rozpozná, či je ten prst živý. Viem s tým problémom teda bojovať, ale možno to ani nie je potrebné, pretože to, čo odtlačkom prsta chránim, nemá takú hodnotu, aby sa oplatilo sekať prsty.

Dnes sa skôr deje to, že sa často používajú riešenia, ktoré nie sú dobre nastavené a napríklad polícia niekoho obviní na základe toho, že ho softvér označil za potencionálneho páchateľa. V skutočnosti prišlo k chybe, pretože systém zle vyhodnotil jeho podobu. Čo je samozrejme veľmi nepríjemné pre daného človeka a je dôležité, aby sa biometrické systémy mýlili v čo najmenšej možnej miere. Možno bude časom certifikácia, ktorá potvrdí, že tento systém sa nemýli.

Dnes neexistuje certifikácia biometrických systémov?

Existuje americký inštitút štandardov a technológií (NIST), ktorý robí benchmarky a testy backend  technológií. Ale certifikácie finálnej aplikácie, ktorú by po nasadení niekto otestoval a potvrdil, že daný algoritmus nebude odmietať ľudí, ktorých by nemal odmietať, že rasovo nediskriminuje, že nerobí falošné poplachy, tak také niečo neexistuje. Veľa vecí v biometrii ešte neexistuje. Napríklad ja ako autor algoritmu by som vedel spraviť samého seba neviditeľným pre veľké množstvo kamier. Otázne je, ako dokážem, či som také niečo neurobil a kto to overí. Zamýšľal som sa nad tým, ako by sa dalo niečo takéto odhaliť a nie je to vôbec jednoduché. Možno budú v budúcnosti vznikať firmy ako ESET, ktoré namiesto vírusov budú hľadať v biometrických systémoch výskyt úmyselných aj neúmyselných závad. Na druhej strane, bezpečnostní experti berú biometriu s rezervou, čo je dobre. Je to viac o komforte a pokiaľ už ide o niečo významnejšie, tak sa okrem biometrie použije aj nejaký token, alebo iná forma verifikácie. 

Používa sa váš softvér aj v čítačkách odtlačkov prstov v smartfónoch?

V smartfónoch nie. Teraz máme zaujímavý pilotný projekt v Japonsku, kde sa náš softvér používa priamo v platobnej karte. Tá karta obsahuje čítačku odtlačkov a procesor. Namiesto PIN kódu tak pri platení priložíte prst na kartu. Je tu použitý podobný softvér, aký sa používa v smartfónoch.

Svoje sídlo budeme stavať v blízkosti železničnej stanice a chceme, aby sa tam dalo ľahko dostať na bicykli, aby boli v okolí bežecké chodníky, aby človek nepotreboval auto.

V jednom rozhovore ste spomínali, že procesy, ktoré fungovali pri 20 ľuďoch vo firme, už nefungujú, keď ich je sto. Darí sa vám zvládať rast?

Myslím si, že áno, našli sme spôsob, ako sa zorganizovať a zostať stále relatívne efektívni.

Nemáte problém nájsť na Slovensku dostatok kvalitných ľudí?

Nehľadáme už iba na Slovensku, aj kvôli tomu máme pobočku v Čechách. Samozrejme je to vždy výzva nájsť dobrých ľudí, udržať a vychovávať ich. Robíme na tom.

Je to dnes náročnejšie, ako pred rokmi, keď ste začínali?

Dnes máme pomerne silný brand. Mladí ľudia nás poznajú a vedia, že robíme riešenia na svetovej úrovni. Keď môžem svojou činnosťou prispieť k celosvetovej zmene a viem, že to, čo spravím, bude mať užívateľov na celom svete, tak to je celkom dobrá motivácia.

Vaša firma zatiaľ rastie bez investorov, za akých okolností si viete predstaviť vstup investora?

Nám vyhovuje organický rast. Možno aj kvôli tomu, že je to zvládnuteľnejšie, než keby sme z roka na rok narástli na dvojnásobok. Myslím, že veľa vecí by vtedy fungovalo inak a mohol by to byť problém. Nám to takto vyhovuje a preto ani nehľadáme investora. Skôr by som povedal, že sme veľmi konzervatívni, čo sa rastu týka. Nesnažíme sa rásť príliš rýchlo, nejdeme do mnohých odvetví. Mali sme záujemcov, ale my tu chceme byť dlhodobo a je pre nás zaujímavé robiť technológiu na svetovej úrovni zo Slovenska.

Má Innovatrics nejakú unikátnu technológiu, alebo know-how, ktoré nemá nikto iný?

Naše know-how nie je o jednej konkrétnej veci, je to skôr súbor techník, ktoré robíme správne a máme ich správne poprepájané. Sme hlavne inžinierska firma a snažíme sa hľadať praktické riešenia. Nie sme akademici a nesnažíme sa publikovať vedecké články. Myslím si, že máme veľmi dobrú infraštruktúru, ktorá nám umožňuje efektívne riešiť tento druh problémov.

Dôležité je, že to robíme systematicky. Keď sme k našim technológiám pridávali rozpoznávanie dúhovky, celý proces nám zabral len niekoľko týždňov, pretože sme mohli použiť postupy, ktoré máme dobre zdokumentované, dobre nasaditeľné, štatisticky vyhodnotené. V tejto doméne sme silní a máme techniky, ktoré fungujú. V tom je know-how našej firmy.

ZDROJ | Peter Frolo

V Bratislave sú k dispozícii tisíce metrov štvorcových kancelárskych priestorov, vy ste sa však rozhodli postaviť si vlastné sídlo. Prečo?

Aj to je dôkaz, že tu chceme byť dlhodobo. Chceli by sme, aby pri nás vzniklo aj technologické centrum pre menšie firmy, s ktorými budeme vedieť spolupracovať. Myslíme si, že z dlhodobého hľadiska nám to zabezpečí schopnosť inovovať a byť na špičkovej úrovni. Svoje sídlo budeme stavať v blízkosti železničnej stanice Vinohrady v Bratislave a chceme, aby sa tam dalo ľahko dostať na bicykli, aby boli v okolí bežecké chodníky, aby človek nepotreboval auto.

Vy sám ste mali pomerne nevšedný spôsob dochádzania. Ešte stále behávate do práce?

Nie výhradne, ale dosť často.

Ako to máte ďaleko?

Ja si musím tú trasu predlžovať, aby to bolo aspoň 10 kilometrov.

Mne vyhovuje to, že Bratislava je malé mesto. Z Bratislavy sa dá dobre vypadnúť a dá sa do nej pomerne dobre vrátiť.

Je jasné, že ste práci vo svojej firmy úplne oddaný. Je nejaký proces, alebo povinnosť, ktorá vás najviac otravuje, ktorú robíte vyslovene nerád?

Nemám rád neefektívne stretnutia, lebo to vie zabrať veľa času. Hnevá ma, že dnes neexistuje dobré riešenie pre meeting na diaľku, pri ktorom by som mal pocit, že som sa s daným človekom naozaj stretol. Kvôli polhodinovému stretnutiu musím dnes cestovať do Paríža, alebo do Guinei. Nerád sa podpisujem. Elektronický podpis ešte nie je veľmi zaužívaný a ja jednoducho tie zmluvy musím podpisovať manuálne. Vo všeobecnosti nemám rád úkony, ktoré by sa dali vyriešiť modernejšie.

Vaše technológie sú svetovou špičkou v kontrole a overovaní exaktných dát. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako by mohol vyzerať nástroj na detekciu a odhaľovanie hoaxov a fake news?

Páči sa mi, že považujete odtlačok a tvár za exaktné dáta (smiech). Určite si myslím, že by to šlo. Gro nášho know-how je rozpoznávanie obrazu a všetko, čo s tým súvisí. Nájsť v obraze niečo, interpretovať, čo sa tam nachádza a nejakým spôsobom to spracovať. Text sú trošku iné dáta. Tiež nie sú štruktúrované, podobne ako obraz. Z väčšieho nadhľadu to spolu súvisí, súvisí to s umelou inteligenciou a verím tomu, že sa dá vyvinúť takýto systém.

Mne sa v tejto oblasti páči projekt Demagog.sk, čo je systém, ktorý overuje pravdivosť výrokov politikov. Jeho spoluzakladateľom je môj brat. Toto sa určite dá zautomatizovať. Keď si zoberieme, že umelá inteligencia Watson od IBM vyhrala televízny kvíz Jeopardy, tak myslím, že podobný systém by určite dokázal porovnať overené fakty s tým, čo bolo povedané a hľadať súvislosti, alebo konflikty. Verím tomu, že to ide a je to len otázka času, kedy sa to vyrieši.

Váš príbeh je trochu iný, ako pri väčšine slovenských firiem. Začínali ste podnikať v zahraničí a potom ste sa vrátili na Slovensko. Ako sa vám tu žije?

Je to asi viac o osobných preferenciách, ako o objektívnych záležitostiach. Mne vyhovuje to, že Bratislava je malé mesto. Z Bratislavy sa dá dobre vypadnúť a dá sa do nej pomerne dobre vrátiť. Keď chcete vypadnúť z Paríža, tak trvá dve hodiny, len kým sa dostanete do nejakej rozumnej vzdialenosti a rovnako dlho, keď sa vraciate. Pre mňa je to dobrý balance.

Čo robíte, keď potrebujete vypadnúť, nielen z mesta, ale aj od práce?

Vo všeobecnosti mám rád outdoorové aktivity, v zime lyže, skialp, vybehnúť na chatu.

ZDROJ | Peter Frolo

 

Komentáre k článku