10 dôvodov prečo môže byť The Last of Us Part II hra roka 2020

ZDROJ | Sony

Hlavnou hrdinkou je naštvaná lesbička, dychberúce scény vás nechajú premýšľať a stav spoločnosti nám nastavuje zrkadlo. Pri doterajšom hodnotení 95% na Metacritic niet pochýb o tom, že tento titul bude nominovaný na hru roka (a možno aj piatich) veľmi často.

The Last of Us je mimoriadna séria. Druhý raz po sebe si uzurpuje pre seba jednu z prémiových pozícií: prichádza na sklonku životného cyklu konzoly (jednotka na PS3, dvojka na PS4). V praxi to znamená, že autori môžu maximálne vyžmýkať výkon mašiny, jej architektúru poznajú najlepšie a ich titul môže byť výstavnou skriňou na pár rokov vopred a dokazovať, čoho je konzola schopná. Ale nejde iba o jej vizuál, The Last of Us exceluje aj v obsahovej stránke a pokúša sa búrať hranice, čoho sú videohry schopné a kam ešte iní autori nedospeli. Spoilery samozrejme bokom a tu sú pádne dôvody.

1. Majstrovsky servírovaný napínavý príbeh

The Last of Us Part II nie je typická akčná hra o jednom hrdinovi, ktorý vyrazí zachrániť svet. Na rozdiel od iných titulov využíva široké spektrum postáv, ich konanie a dôsledky. A špeciálne tie dôsledky sú absolútne kľúčové. Tým, že idete hrať dvojku, ste v inej pozícii ako pri prvej časti, kde ešte iba všetko spoznáte: svet, postavy, motivácie. Pokračovanie kladie na scenáristov oveľa väčšiu zodpovednosť: kam posunúť hrdinov? Kde a ako doplniť nové charaktery? Budú dostatočne zaujímavé ako tie prvé?

Part II ukazuje ako sa svet posunul o päť rokov. Stále sa odohráva v apokalyptickej budúcnosti: vírus z húb zachvátil mozgy ľudí a mení ich na infikovaných. USA sú rozdelené na živoriace oblasti, je tu bujnejúca vegetácia meniaca výzor miest i fungovanie ľudí. Zarastené predmestia, džungľa v centrách, ale zároveň aj relatívne nezmenený vidiek. Hlavní hrdinovia jednotky Joel a Ellie žijú v meste Jackson v štáte Wyoming: samostatne fungujúcu lokalitu s elektrinou, záhradami i ulicami oddeľujú veľké brány od okolia, kde stále snoria infikovaní.

Prvé hodiny ladne odštartujú príbeh, predstavia viaceré nové postavy a dokonca nám ukážu malé resumé záveru jednotky. Dej sa nemilosrdne hýbe ďalej – tragická udalosť zasiahne mestečko a Ellie sa vydáva s priateľkou Dinou na púť do Seattle. Objaví nielen karanténne zóny a dve frakcie bojujúce proti sebe: militantnú WLF a okultistov Scars. Seattle je výzva a jadro hrateľnosti, kde sa stretnú mnohé postavy. Scenáristi vás nešetria a raz za hodinu-dve servírujú nové objavenia či šokujúce zvraty, ktoré jednak vysvetľujú trable v minulých pasážach alebo vzbudzujú očakávania na ďalšie. Hlavnou témou ostáva pomsta, tá vytvára medzi postavami nezastaviteľnú reakciu. Je to azda nekonečný kruh, keď niekto ide niekoho pomstiť, svojím konaním tvorí motiváciu reagovať a to vedie k ďalším fatálnym rozhodnutiam. Je až neuveriteľné sledovať celý kolotoč a tipovať, kde sa môže séria zastaviť. V tom smere vás autori nútia hrať ďalej… Bez spoilerov sa nedá rozpísať, čo vám berie dych a aké témy sa servírujú – a možno je to aj lepšie, aby ste si ich vstrebali sami ako recenzenti, ktorí začali hrať dávno pred embargom.

2. Filmové rozprávanie a la Krstný otec II

Neil Druckmann sa pre magazín GQ Magazine vyjadril, že The Last of Us Part II má byť poctou filmu Krstný otec II. Je to jeden z mála filmov v histórii, kde niektorí fanúšikovia svorne tvrdia, že je lepší ako prvý, resp. bohatší. Odohráva sa v dvoch časových rovinách: dávno v minulosti, kedy sa dozvieme veľa o predkoch Dona Corleoneho a v prítomnosti, kedy pokračuje príbeh jeho syna.

The Last of Us II sa jasne inšpiroval jeho štruktúrou. Na jednej strane pokračuje príbeh známej postavy – Ellie je akoby adoptívna dcéra Joela a v prvej časti sme sledovali vznik a utužovanie ich puta. V dvojke preberá Ellie post hlavnej postavy, je katalyzátorom deja. Ale zároveň má Druckmann v talóne parádne hrateľné flashbacky do minulosti – tri či štyri roky vzad, kedy si užijeme parádne sekvencie, aj silné momenty, ktoré prispievajú do ďalšieho rozprávania.

Dvojka má košatejší dej, naplno využíva viac postáv, ich správanie a motivácie. A Druckmann sa vypäl k hrdinskému výkonu, aký vo videohrách bežne nevidíte. Jedine v zamotaných japonských hrách, ale aj oproti nim je scenár vycibrenejší a nemusí nutne šokovať tromi nečakanými otočkami v závere. Všetko je podávané plynulejšie, a treba mať oči na stopkách – ideálne si pred hraním ešte pripomenúť jednotku.

ZDROJ | Sony

3. Odvážne témy a (pre)miera násilia

Zaradenie Ellie ako hlavnej hrdinky prináša ďalšiu nevídanú zmenu do sveta videohier: hráte za cynickú, naštvanú mladú ženu. Už to je veľká zmena oproti klasickým archetypom, kedy sa biely hrdina vydá na záchrannú misiu. Ellie je ošľahaná doterajším životom i udalosťami, ale hoci vie zabíjať, je to drobná žena. Možno už stratila tú svoju nevinnosť z minulosti a nesie si so sebou tragický údel. Jej vykreslenie však nemusí vyhovovať každému. Je to ako s platonickými láskami z detstva: to, že sa vám páčilo ešte trinásťročné dievča na konci základnej školy neznamená, že sa vám bude páčiť už ako 19-ročná žena.

Ako by toho nebolo málo, je to lesbička. Autori otvorene priznali jej orientáciu v jednej z prvých ukážok a postupne ju rozvíjajú ďalej vo vybraných scénach. Vďaka najvyššiemu ratingu 18+ si môžu dovoliť hocičo – aj vyššiu mieru sexuality, netradičné momenty, bozky dvoch žien a pritom nie samoúčelne pre nútené vyznenie scén. S LGBQT témami pracujú umne, a preto sa netreba čudovať, že hra je zakázaná vo vybraných krajinách. Niektorým hráčom sa nebude pozerať na scény ľahko, ale je skvelé vidieť videohru, ktorá sa nebojí otvoriť nové komnaty a pracovať s vážnymi témami, ktoré filmy spracovali už dávno. Videohry ako médium potrebujú dozrieť, aby sme nenaháňali iba polygóny a 4K rozlíšenia, ale aj hlbší význam deja, charakter postáv či motivácie. Niekedy vám hra všetko nepodá na prvú, ale núti vás hľadať. Ellie má denník, do ktorého si zapisuje dôležité momenty – určite si ho prelistujte, ak chcete aj spätne zistiť, čo sa v hre stalo za posledných pár týždňov, ktoré priamo nezobrazila.

Preto je niekedy náročnejšie vstrebávať ani nie intímne chvíle dvoch žien ako obrovskú drastickú mieru násilia, ktorú svet The Last of Us prezentuje. Smrť Ellie na x spôsobov býva nepríjemná na sledovanie a budete mať čo robiť, aby ste dookola nepozerali brutálne scény zabitia. Niektorým sa nevyhnete a ste ich dirigentom. Plazíte sa vo vysokej tráve a vyskočíte na infikovaného, aby ste mu podrezali krk. Alebo sa pustíte do priameho kontaktu a režete s nožíkom, pričom strieka krv na všetky strany. A to ste ešte nezažili scény lynčovania či iné drastické momenty, ktoré prejavuje jedna z frakcií WLF a Scars. Je tu toľko násilia až je miestami potrebné prestať na chvíľu hrať. Maximálne tri hodinky, lebo vás hra otupí alebo začnete byť voči nej cynický ako je samotná Ellie.

4. Stále krásny svet vydaný napospas malej nádeji

Je však násilie odpoveď na postup do ďalšej budúcnosti? 25 rokov po vypuknutí epidémie ste svedkami ako príroda mení niektoré časti USA. Na vidieku to príliš necítiť, ale keď prídete do jednotlivých štvrtí Seattle, čaká vás smutno-nádherný pohľad. Rozpadávajúce sa budovy, zarastené centrum mesta, stromy zasahujúce do ciest, autobusové zástavky uprostred džungle. Na predmestiach rozmlátene výklady alebo otvorené dvere do domov. Nemôžete si byť istí, či práve tam na vás nečíha nebezpečenstvo alebo smrť.

Zrejme boj o zdroje, vytváranie frakcií a angažovanie netušiacich ľudí v čase krízy je odpoveď na to ako by sa ľudstvo správalo. Paniku využívajú tí, ktorí majú silu či schopnosti. Ozbrojené jednotky a silní jedinci regrutujú slabých a vždy ten silnejší dáva (falošnú?) nádej, aby sa ľudia pripojili. Raz to bola iba armáda, potom nová frakcia a možno príde niekto ďalší. Na konci dňa im ide o to isté – zdroje a prežitie.

Táto hra ukazuje dve bojujúce strany v Seattle, do nich sa miešajú osamelí zabijaci a medzi nimi stádo infikovaných. Ellie to nemá ľahké, ale pre vás to znamená unikátnu expozíciu akoby opusteného mesta. Keď prechádzate jednotlivé mestské štvrte, nachádzate desiatky listov a správ. Niektoré nadväzujú na seba a pochopíte osudy bývalých obyvateľov. Iné vám dokonca dajú echo o kódoch či tajných skrýšach.

ZDROJ | Sony

5. Postupná hrateľnosť

Teraz je konečne príležitosť povedať si čím vyniká hrateľnosť The Last of Us Part II. Je obdivuhodné, že môžete rozjímať pri videohre nad inými zobrazovanými aspektmi, ale stále vám musí ponúknuť dobré dôvody, prečo investovať 30+ hodín, aby ste sa dostali na jej koniec a nie iba nutne dopozerali animácie. V jadre je to akčná survival hra a našinec by mohol hneď vykríknuť, že je to západná verzia Resident Evil: vírus, skaza ľudstva, hrdinovia v ohrození. Lenže presah autorov štúdia Naughty Dog je väčší.

Jednotlivé časti do seba krásne zapadnú a hrateľnosť je variabilná. Na začiatku si cválate na koni, aby ste skontrolovali odľahlé časti a dokonca sa pustíte do snežnej guľovačky. Neskôr idete tvrdo po survival časti: chcete prežiť, môžete použiť rôzne spôsoby boja (strelné zbrane i stealth). Vyrábate si nástroje, aj hľadáte muníciu. Upgradujete si pušku a zlepšujete vlastnosti. Na hre je však krásne, že všetko servíruje postupne – napríklad luk a šípy som objavil až po 15 hodinách.

6. Polootvorený svet

Zatiaľ čo prvý diel bol relatívne priamočiara záležitosť, dvojka núka odlišný prístup. Stále je tu jasne vytýčená cesta hrdinky naprieč príbehom i stanovenými lokalitami. Hra má na pohľad rozsiahly svet, ale rýchlo zistíte, že má svoje hranice a sú miesta, ktorými neprejdete, lebo je tam priekopa alebo vás hra nepustí. Najviac to cítiť na začiatku každej pasáže – chcete ísť naspäť, ale nedá sa.

Napriek tomu si autori šetria parádne otvorené lokality. Prvou je spomínané centrum Seattle, prídete tam a otvára sa vám veľký kus krajiny, kde môžete skúmať jednotlivé budovy. Máte samostatnú mapu centra, dokážete sa orientovať a postupne sa vám odškrtnú navštívené časti. Môžete tu stráviť hodinu, aj štyri. Ak pôjdete iba po príbehu, ochudobníte sa o niektoré nebezpečné potýčky – ale aj odmeny. Je tu jedna budova, ktorá má cennú zbraň, ale je taká strážená, že preniknúť tam i von si žiada veľa úsilia.

Alebo sekvencia, kedy sa z centra dostanete sa na predmestie je spracovaná kaskádami, pričom každá obsahuje istý počet domov a nebezpečenstva. Kým máte voľnosť, existujú aj tri-štyri cesty zostupu. No keď sa máte dostať ku kľúčovému bodu, hra už ponúka jedinú cestu. Je to úžasný spôsob ako svet úplne neotvoriť, ale zároveň vám dať istú mieru voľnosti nevídanú v minulej generácii akčných hier.

7. Napínavé momenty a dramatické súboje

Objavovanie sveta má svoje čaro, ale v The Last of Us Part II budete neustále v napätí. Lebo netušíte, čo sa skrýva v rozpadnutom dome alebo aj na otvorenom priestranstve. Preskočíte plot, idete do novej lokality a možno bude všetko v poriadku. Ale urobíte to tretí raz a vyskočia na vás dvaja infikovaní. Otvárate si jedny dvere do opusteného obchodu a zrazu na vás niekde číha zabudnutý nepriateľ. V istej časti je dom, kde sa môžete prepadnúť do podzemia a tam je poltucet infikovaných. Ale ak im ujdete, čaká vás poriadna odmena. Hľadať, snoriť a skúmať sa opláca. No musíte predvídať, čo sa môže stať. Ale nie vždy sa to dá – v jednom momente som vykríkol na celú obývačku, lebo ma myklo ako nikdy.

Neustály pocit nebezpečenstva z toho, že vás niekto napadne, posilňujú aj súboje – lebo k potýčkam sa skôr či neskôr dostanete. Máte síce viaceré stealth techniky (ukrývať sa vo vysokej tráve, hľadať rohy, zákutia, krčiť sa za stolom), ktoré sú ideálne na tiché napadnutie a podrezanie nepriateľov. Ale súboju a priamej konfrontácii sa rovnako nevyhnete – paradoxne, aj taký bum-bum akčný hráč ako ja volí aj v tejto hre stealth – čo najviac nepriateľov odkrágľovať potajomky alebo vylepšenou ostrou zbraňou: mačeta, ostnatá bakuľa, to sú moje pomôcky na infikovaných, vojakov či ich psov.

Nábojov je totiž často málo a hoci streľba môže byť účinná, je skrátka hlučná. Je lepšie postupne ísť po krku súperom alebo sa im vyhnúť. Pretože len čo vás nájdu oni alebo vytasíte zbraň po prvom, už máte na sebe celú svorku a je zle. Nehovoriac o tom, že vojak potrebuje tri-štyri zásahy, kým padne. Mierite na hlavu? Fajn, ale ak máte roztrasenú zbraň, možno miniete kopu nábojov zbytočne. Ešte je tu cesta nájsť, čo na koho platí…

Proti vám stoja vojaci z WLF či fanatici Scars. Sú to ozbrojení ľudia s rôznymi zbraňami. Infikovaní sú však iná kategória – niekedy vandrujú sami, ale autori sa vyžívajú v momentoch, kedy na vás štvú viacerých alebo ich kombinujú. Klasickí vandráci sú doplnení neľútostnými Clickermi a novinkou sú ozruty s jedovatým plynom. Hra nemusí mať 20 druhov nepriateľov, keď poriadne využije nižší počet.

ZDROJ | Sony

8. Pár dôležitých zbraní a ich výroba

Čo platí na nepriateľa? Niekedy aj dobrá tehla či fľaša do hlavy na omráčenie. Ale nástrojov smrti je viac: klasické nože dopĺňa strelná kolekcia. Revolver, pištoľ, brokovnica, puška či luk. Každá si pýta iné náboje a budete ich zbierať nonstop. Snoríte po zásuvkách domov, odľahlých miestach či autách. Nábojov je málo a keď sa vystrieľate pri poriadnej prestrelke, občas sami zvolíte cestu s nožom. Luk je pekná alternatíva: tichý, nebezpečný, akurát treba zbierať šípy aj po zásahoch. Celé použijete znova. Zbrane sa dajú vylepšovať, takže hľadáte aj rozličné súčiastky a raz za čas nájdete dielňu, kde meníte kus hlavne alebo inú časť, aby ste dosiahli lepšiu účinnosť (viac nábojov, rýchlejšie nabíjanie, menšie trasenie či vyššia presnosť). No prídu ťažké voľby: ktorú zbraň vylepšovať a ktorú nechať tak?

A potom sú tu chuťovky: molotov koktaily, bomby rôznych druhov a iné pomôcky vhodné pre masové útoky. Hra odmeňuje váš dôvtip – chcem sa dostať do garáže, kde bude aspoň 4-5 nepriateľov? Jedna dobre nastavená bomba ich po otvorení dverí a vylákaní von spoľahlivo odpáli. A dve sú už stávka na istotu. V hre si vyrábate rôzne predmety z nájdených materiálov: šatky, alkohol, nožnice, pásky a iné. Stačí dať dve dokopy a máte bombu. Aj lekárničky sa dajú vyrábať, ale do batohu sa zmestia len tri.

Vývojový strom postavy autori riešia cez manuály, rôzne schopnosti a zbierané pilule. Každý manuál otvorí istú skupinu vlastností: viac zdravia, väčšie lekárničky, výdrž pri nízkom živote, výroba viac bômb naraz či lepšie tlmiče pre zbrane. Sami sa potom rozhodnete, na akých vlastnostiach vám záleží a do tých investuje pilule. Ľahký a jasný spôsob.

9. Grafika a nová úroveň emócií

Pred dvomi mesiacmi som prikyvoval pri Final Fantasy VII Remake a niektorých precíznych scénach Japoncov, ktorí s vlastným zmyslom pre detail dávali vysokú úroveň emócií i postavám. Naughty Dog idú ku svojim hrdinom trošku iným smerom – veľmi sa snažia spracovať úroveň mimiky postáv a ich emócií a kamera ich neraz sleduje pri dobrom detaile. Prvý diel na PS3 preukázal neuveriteľný stupeň grafiky a dvojka na PS4 (a PS4 Pro) ide ešte ďalej.

Ak hráte hry posledných 10-15 rokov, sami viete, že grafika dospela do módu tzv. uncanny valley. T.j. modely sú už také dobré, že majú kvalitné textúry, presné črty tváre a solídne detaily, no vyzerajú ako mŕtvoly. Vytratil sa z nich život na úkor akože kvalitnej grafiky. The Last of Us Part II úspešne prešla za túto hranicu, postavy už vyzerajú kvalitne a veľmi živo zároveň. Práve pokojné scény či momenty rozrušenia potom dokazujú nielen estetickú, ale aj praktickú kvalitu grafiky. Z tvárí žien dokážete už odčítať rozpaky, skrývanie tajomstiev, nepríčetné výrazy či namosúrenosť, smútok, veselosť a hnev. Že vyzerajú nádherne jednotlivé lokality, je príjemný bonus. Aj detaily ako odtlačené stopy topánok v snehu. Ale je zrejmé, že vpred nás ženú vpred práve emócie postáv v scénach a nie iba presný vizuál predmestia alebo kabína WC v obchode. Alebo aj presný pohyb psa, ktorý vám práve štartuje po krku.

ZDROJ | Sony

10. Fantastický 5+1 zvuk na domácom kine

A napokon moja obľúbená kategória videohier, ktorá od čias uvedenia Dolby Digital nesmie chýbať pri top blockbustroch: priestorový zvuk. Nie je prospešný iba pri sledovaní animácií, kedy máte pocit, že hráte film. Ale v momentoch, kedy vám dokáže pomáhať priamo v hre. V menu si viete nastaviť aj uhol reproduktorov vzhľadom na vašu pozíciu a potom sa dokážete oveľa lepšie ponoriť do akcie. Ak sa dostanete do bodu, kde je viac nepriateľov, ich chroptenie či škvŕkanie dokážete presnejšie odhaliť.

Hra má síce tzv. Listen mode, kde cez R1 tlačidlo dokáže určiť pozíciu nepriateľov, ale ak začne v tom ľavom zadnom reproduktore niečo chrčať, zistíte, že možno máte ďalšieho infikovaného za chrbtom a musíte konať. Alebo sa strhne prestrelka, niečo v diaľke vybuchuje alebo neviete nájsť posledného oponenta, kým vás hra pustí ďalej… hrať na obyčajnej či lepšej TV sa nevyrovná poriadnej zostave, kde sa zvuk rozlieha po veľkej obývačke. A The Last of Us Part II je AAA zážitok, ktorý si vyžaduje tú najlepšiu technologickú zostavu.

Iste, tento titul má aj chyby a nemusí sadnúť všetkým. Niekomu bude prekážať, že jednotka bola skôr kratšia a intenzívnejšia, zatiaľ čo dvojka je rozťahanejšia. 30 hodín držať hráča v strehu je umenie, ale táto hra ma za prvých šesť mesiacov roka dostalo ako žiadna iná. Chcete sa dozvedieť čo bude ďalej, nedokáže vás opustiť v mysli, keď idete spať od rozohranej pasáže či máta vás počas práce. Zároveň sa snaží vykresliť témy ako máloktorá iná. Je znepokojujúca obrovskou mierou násilia (moja priateľka nechápe ako môžem niečo také hrať), ale jej surový podtón a depresívna atmosféra majú význam. Zatiaľ jej patrí môj hlas aj v súčte roka 2020.

PS – Očividne bude dvojka The Last of Us deliť hráčov na radikálne tábory ako frakcie v hre. Bohužiaľ, hneď v deň vydania sa vzoprela časť fanúšikov a nenávidí príbeh, postavy či dejový vývoj na všetkých možných fórach. Samozrejme, subjektívne názory nemožno uprieť, ale hra si určite nezaslúži nuly či priemer 3,4/10. A je veľká škoda, že množstvo kritiky smeruje aj na odvážne témy a kritizujú sa rôzne predsudky. Takto sa herný priemysel ďalej neposunie. Podobne ako pri filmoch či knihách, buď sa vám dielo páči alebo nie. A špeciálne druhé či ďalšie časti sérií trpia na prehnané očakávania najviac.

Komentáre k článku